S úsmevom začínam deň a večer plačem do vankúša..Takto to je každý deň,preto s apýtam či má moj život vlasne význam.Poznám človeka ktorý by mi povedal že vďaka mne má význam jeho život a vynadalby mi že nad čím to rozmýšlam..No lenže viem o človeku ktorému by to bolo asi jedno a neviem že prečo.Neviem prečo mi tak ubližuje stále.Asi nevie ako sa trápim koli a ako moc mi chýba.Bola som to síca ja čo som ukončila to čo bolo ale povedala som mu v mojom srdci má ešte stále miesto a že ho od tial asi nikdy nedostanem a on sa robí ako by to nevdel.Akoby i chcel ešte viac ublížiť.AKO taká malá pomsta,neviem za čo?Dúfam že vieš že ide o teba lebo neviem ako inak ti mám dať na javo že to čo robíš bolí.A moc,neznesitelne...Ja neviem prečo sa mi vyhýbaš.My sme si vždy skvelo rozumeli a teras ako keby to chceť uplne vymazať.Ja ťa potrebujem,vždy si bol pre mňa niečo ako opora,vďaka tebe som naozaj vládala žiť.Nehovorím to len tak je to pravda každé písmeno napísané rukou ide od srdca.Ja nechcem abysi sa ku mne vrátil ja len chcel aby som nebola zrau na poslednom mieste v tvojom živote,pretože ty si bol u mňa vždy hore a aj zostaneš.Prosím Ťa pochop ma že ... Ja viem uvedomujem si čo robím Ale ja bez teba nevládzem ďalej...Nikdyby ma to nenapadlo že to budem museť povedať..ale prosím ťa buď aspoň moj dobrý kamarát,taký vlasne akým si bol celý čas .. :´(